Stretla som sa už aj s básňami v autobuse, či umeleckými obrazmi vo vlaku. Možno sa umelci sťažujú, že sa ich dielo dostáva pod svoju úroveň, ak sa šíri takýmito spôsobmi. Samozrejme je rozdiel, ak si báseň číta vysokoškolsky vzdelaný človek, s kávičkou v ruke a hlboko dumá nad každým písmenom. Alebo ak si verše vyjadrujúce hĺbku básnikovej duše číta chlapík s „čučkom“ v ruke na zastávke. Poviem vám priatelia, boli by sme prekvapení o koľko viac krásy môže v umení objaviť nevzdelaný alebo minimálne z nášho pohľadu nekultúrny človiečik. Stojím s otvorenou pusou niekedy, čo všetko vnímajú a cítia „dedinskí“ ľudia, alebo ak chcete ľudia so sedliackym rozumom. Nevšímajú si ťahy štetcom, zmes farieb, či hodnovernosť autorovho podpisu. Ale všimnú si jemný úsmev hlavnej postavy obrazu a zaujme ich kvet v zátiší, ktorý je tak hmlistý, že ho temer nevidno. Možno nepreniknú do skladby básne, nepostrehnú autorov zámer ani hlboký spoločenský odkaz pre hrdú slovenskú hrudu. Nájdu sa však v básni ako v zrkadle. Čo to hovorí do ich života? Akí sú oni v porovnaní s ústrednou postavou či motívom?
V polke písania som sa musela zastaviť. Prečítala som si to a hovorím si: Milka, čo to píšeš?! Čo už Ty vieš o umení? Čo už Tebe kedy povedala báseň? Veď si chcela písať o vtipoch v autobuse! Ale keď tam vlastne nie je veľmi o čom písať. Páči sa mi to, pobaví to a bodka. Nech sa dobré zachová. A viete čo, nech je aj umenie prezentované kde sa len dá. Aj v uliciach, aj v galériách a bolo by fajn, keby aj v rodinách. A že mu niekedy ani dedinský vysokoškolák nerozumie? Ani vtipom nerozumie každý. Ale spestrujú život. Ani ja si niekedy nerozumiem. Ale spestrujem blogerský svet. Pustite si pri čítaní Paganiniho. Ak nie články, tak hudba poteší J