Uvedomili ste si niekedy, akým nesmiernym prírodným bohatstvom disponuje Slovensko v podobe vodných zdrojov? Sem tam sa vyskytne tvrdšia voda, to áno, ale väčšina z nás sa môže popýšiť čistučkou sladkou vodou priamo z vodovodu. Veľká väčšina sveta by nám to mohla závidieť. Keby o tom vedeli samozrejme.
Asi sa zaraďujem k dlhému zoznamu ľudí, ktorým nestačí vlastný zdroj vody a občas si zájdu po minerálny prameň niekde do blízkeho okolia. Prečo aj nie, veď si môžem dokonca vyberať kam ísť. Čo prameň, to iná chuť "štavice", alebo "medokýša". Ani "krumple" či "bandurky" nechutia všade rovnako. Tak je to aj s prírodnými minerálnymi prameňmi. Máme s rodinou už dlhé roky jeden osvedčený zdroj, kde ale musíte prísť vo vhodnom čase, inak sa načakáte. A ešte zaplatíte aj za parkovanie. Keď už zdiaľky vidím tetku za svojimi najlepšími rokmi v tej istej zástere ako vždy, vyťahujem radšej peňaženku ako sa s ňou naťahovať. Voda jej síce nepatrí, ale podnikavý duch drieme v každom z nás a tak teta vyberá peniaze za státie na (v podstate jej) dvore. Plateniu sa môžete vyhnúť, ak autom zastanete na príjazdovej ceste a ten kus s fľašami vody prejdete peši. Alebo môžete mať šťastie a vychytiť deň, kedy je teta unavená (aspoň tak sa domnievame) a vôbec nevyjde von.
Sobotu pred dušičkami sme si tak stáli na cintoríne na kopci a ja pozerám na poľnú cestu pred nami. "Poďme dnes vyskúšať patkovku," hovorím ockovi. Tzv. patkovka nie je už dlhé roky nič iné ako zapadnutý a totálne zdemolovaný minerálny prameň pod horou. Cesta vedúca k nemu je rovnako zanedbaná ako prameň samotný. Citlivejšie povahy by už zdiaľky odradili 4 špinavé a pofarbené múry, ktoré sa tvária ako prístrešok nad prameňom. Voda vyviera ako naschvál na hranici dvoch katastrov a tak sa odjakživa dediny hádali komu ten prameň patrí a kto sa má o neho starať.
Čo sa medzičasom udialo? Našli zrazu obecné zastupiteľstvá spoločnú reč? Neviem, skôr by som to tipovala na aktivitu dobrovoľníkov, ktorí si dali tú námahu, že podali projekt a zrealizovali kompletnú rekonštrukciu celej vyvieračky. Už zďaleka nás vítal krásny drevený altánok. Vyčistené okolie, nasadené stromčeky. Priestor na posedenie i opekanie. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Desať minút sme tú krásu obdivovali a skoro sme aj zabudli kvôli čomu sme sa tam trmácali. Prikladám link na stránku obce, kde sa spomínaná rekonštrukcia uskutočnila.
http://www.obecozdany.sk/mineralny-pramen-v-ozdanoch.phtml?id_menu=67554&id_kat_for_open=15654
Cestou späť sme míňali dve autá plne naložené plastovými fľašami. Bolo jasné kam majú namierené. Nie je to veľká zmena, o ktorej by sa písalo kdesi v národnom denníku. Zmena, za ktorú sú vďační len miestni obyvatelia, ktorí o tom vedia. A aj keby celá stavba a úprava nemala mať dlhé trvanie, už tá nádej, že zmena je možná, hreje pri srdci. Očakávate, že už po x-tý krát uvidíte to isté hnusné a nepríjemné prostredie. Ani nerozmýšľate nad tým, že by sa tam niečo pohlo k lepšiemu. A zrazu vidíte úplne novú zmenenú situáciu. Ten pocit stál za to. Prajem vám ho i sebe zažívať viac.