Som totálny nováčik na blogerskej scéne, tak aktívny ako pasívny. Ešte pred pár mesiacmi som poriadne ani nevedela, čo to blog je. Možno by som sa mala predstaviť, ale príde mi to zbytočná strata času. Ak má mať totiž môj blog nejaký význam, tak cez moje články zistíte aká som. Včera som sa vybrala do Bratislavy, skôr zo zvedavosti ako zdravého rozumu. Nechala som sa viesť inštrukciami typu: sadneš na 11, odvezieš sa na Mladú Gardu, vieš tam ako sú intráky ( hm, keby môj inštruktor čo i len tušil, že nemám poňatia o čom hovorí), doľava popri benzínke, potom uvidíš také domčeky... ešteže som v tomto aspoň trochu po otcovi. Štastne som našla cieľ cesty, ale keď som sa mala pustiť sama dlhou ulicou večer smerom k Polusu, už mi nebolo všetko jedno. Touto cestou sa chcem poďakovať všetkým úchylákom a zlodejom, že v ten boľavý večer ( vyskúšala som "mäkkosť" bratislavského ľadu) mi dali pokoj ( snáď som nebola jediná). Ak ste včera večer videli pred Polusom splašené dievča pobehovať od jednej zastávky k druhej, tak to som ja hľadala bus č. 50 ( na trolejbusovej zastávke :)).
Bratislava stále nie je mesto mojich snov, a rozhodne ak by som niekam zaviedla zahraničných návštevníkov, tak radšej do zapadnutej krčmy kdesi na Muráni. Áno, poznám aj staré mesto, aj parky a ďalšie pekné veci v tomto mestečku, ale aj tak. Môj úprimný obdiv všetkým, čo tu žijú a nielen prežívajú. P.S: Viva la Nitra!