Prežila som prostý uplakaný večer. Ako to raz pekne vyjadril ujo Rúfus: .. a bolo mnoho takých dní, dní ako ostrie noža, keď duša celá bolí z nich. Mohla som zájsť za kamarátmi, ktorí by si ma radi vypočuli. Ale viete ako to je. Niektoré veci patria len medzi steny dievčenské. A ešte nie som tak silná, aby som sa o problémoch s láskou, dokázala baviť s chalanmi. Aj keď dobrými priateľmi zároveň. No malo to svoj dôvod. Zistila som, ako veľmi som milovaná a ako krásne ma v ten smutný večer objal. Keby vtedy pri mne bola kamarátka, Jeho by som si vôbec nevšimla. Ignorovala by som Ho, ako už toľko krát.
Je mi teraz dobre? Ťažko povedať. Keď som s niekým, tak mi je fajn. Akonáhle sa zatvorím sama do kúta, cítim kdesi vnútri tupú bolesť, ktorú by som dokázala len ťažko opísať človeku. Jemu to opisovať nemusím. On ma dokonale pozná. On je najlepší chlap v mojom živote. Mama, otec, nebojte sa, nechcem ísť za mníšku. Chcem mať manžela, detičky, splácať hypotéku a ďalšie drobné radosti života. Nevadí, že to nie je hneď. Ale keď bude správny čas. Môj Ocko vie, čo robí.
A teraz už viem aj to, že priatelia sú tu práve preto, že mi chcú byť oporou, že im môžem dôverovať. Musela som byť v ten večer sama, aby som si uvedomila, že pri mne stojí a počúva ma Najvyšší priateľ. A robí tak stále, len občas pošle za seba náhradníkov. Kiež by som im dala nabudúce šancu. Kiež by si aj Ty, milý čitateľ dal aspoň raz v živote šancu Jemu!